31 decembra, 2010

Rozlúčka


„Aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú! ... Lebo Hospodin tam udelil požehnanie a život naveky.“ Žalm 133


Veľmi ťažko zhrnúť do pár viet bohatosť, plnosť a pestrosť, ktorú môžete stretnúť, ak žijete v zbore so 300 členmi. Čím dlhšie s týmito ľuďmi žijete, tým lepšie ich poznáte, a tým viac sú vašou súčasťou. Ako v správnej kuchyni, mieša sa tam všetko. Všetky typy osobnosti, rôzne generácie, zamestnania a rôzne životné príbehy.
O pár dní ma čaká sťahovanie do Žiliny. No doma zanechávam výnimočných ľudí a vzácne prostredie. Počas rozlúčkovej párty (za ktorú veľmi ďakujem), som si uvedomila, že mám tendenciu chváliť nás navzájom, akí sme obdarení, aké má kto dary, a ako nám je spolu dobre. Povzbudzovanie je užitočné a dobré, ale nie sme tu len preto. Sme tu preto, lebo Hospodin  nám udelil požehnanie a život naveky. Keď som videla sedieť na párty tie desiatky ľudí, videla som Boha, a Jeho desiatky tvárí. V každom z týchto pre mňa blízkych ľudí bol kúsok z Neho. Mohla som byť súčasťou pestrého, veľkého a nádherného zboru Cirkvi bratskej v Leviciach... pretože sa tak Boh rozhodol. A za tú všetku krásu, príjemné spomienky, aj skúšky a lekcie Jemu patrí vďaka a uznanie. Keď pozerám dozadu, vidím milosť, pretože mne, aj môjmu zboru Boh udelil požehnanie. Keď hľadím dopredu, mám nádej života, ktorý mne aj môjmu zboru, a celému svetu sľubuje. A ak ide o prítomnosť, nemôžem inak, ako zavesiť svoj život na Jeho milosť.
Nemyslím, že bol žalmista prehnaný optimista, keď tvoril tento žalm. Mohol mať reálnu predstavu o tom, ako to vyzerá, keď bratia spolu bývajú. Život v cirkvi môže byť niekedy divoký, niekedy náročný, ale je nádherný. A to len preto, že nám Hospodin dáva život a požehnanie.
Ďakujem CBLV, ďakujem môj Bože.