03 júla, 2012


Balet, ktorý som nezmeškala

Jedno ráno som sa zobudila a hovorím Zuzke:
„Zuzi, príbeh o Marte a Márii... ja im tak závidím. Predstav si, že by sme sa teraz zobudili a Ježiš je u nás. Môžeme s Ním raňajkovať, hovoriť, jednoducho je u nás. Och, ta by som to chcela.“ (príbeh nájdete v ev.Lukáša 10:38-42)
Posledných pár týždňov sa s týmto pocitom stále zobúdzam. Keby tu len bol, keby som s Kristom mohla byť ráno, keby bol u nás. Nechcem nič, len ho počúvať a nechať Ho pýtať sa ma. Chcem rásť. Chcem, aby sa moje dni začínali a končili pri Jeho mene. Aby môj život bol stále viac podobný Jeho predstavám. Aby som bola ako tanečnica, ktorá s Ním tancuje balet. Tak by som si priala, aby sme každý deň boli zohranejší tanečný pár. Dnes som videla jedno video, ktoré to presne vystihuje. Rozbehnúť sa a vedieť, že keď vyskočím tak, ako mám, chytí ma. Chcem, aby ma točil, aby bol choreograf. V tanci sa niekedy zdá, že žena „viac tancuje“.  V skutočnosti je to presne naopak. Muž ten, ktorý riadi, drží, vedie a určuje smer. Chcela by som byť baletkou, výbornou baletkou...
Teraz si spomínam... keď som bola malá, mojím snom bolo stať sa baletkou. Keď som mala 7 rokov, u detskej lekárky na dverách visel plagát: „Baletná škola“ Hneď som spozornela. Deti sa mohli prihlásiť do baletnej školy. Jediná podmienka bola – vek max 6 rokov. Všetky moje nádeje v tej chvíli zmizli. Zmeškala som to.
Vtedy som ani netušila, že sa raz môžem stať baletkou, a tancovať oveľa krajší tanec. S tým najlepším tanečníkom a najlepším učiteľom všetkých čias.