18 februára, 2015

Opäť čítam knihy

6 týždňov a dve prečítané knihy. Prečítané až do konca. Pre niekoho je to málo, pre mňa je to rekord. Za posledných pár rokov som prečítala veľmi málo kníh, dokonca možno ani jednu.
Rozhodla som sa, že budem čítať viac. A tak som začala…
Považujem sa za začiatočníka, ale knižky mi v týchto dňoch robia radosť.
Tu je pár vecí, ktoré som na sebe spozorovala.

  1. Sama od seba neviem, kde začať. Preto som sa spýtala priateľov, ktorí majú dobrý vkus na knihy, čo by mi odporučili. Zohnala som si knihu, ktorú mi spomínali najviacerí - “Dejiny lásky”.
  2. Kým sa dostanem do príbehu, trvá to zopár desiatok strán. Treba to len vydržať.
  3. Čítanie alebo internet? Vyberiem si čítanie. Čítanie alebo spánok? Vyberiem si čítanie. Tie hodiny nad knihou utečú rýchlejšie, než by som povedala. Nie je to stratený čas, aj keď sa to tak môže na začiatku zdať.
  4. Čítanie ma trošku izoluje. Premýšľam nad príbehom a je veľmi veľká šanca, že ľudia okolo mňa nečítajú práve tú istú knihu ako ja. Môžem im príbeh vysvetľovať, ale nie je to ono. Nechcem byť izolovaná, a tak si musím dať pozor, koľko času trávim v tejto knižnej bubline.
  5. Odmenou, ktorú som si (až tých 2-krát) naozaj vychutnala, je pocit, keď dočítam poslednú stranu. Možno sú 3 hodiny ráno, ale moje telo ani myseľ nie sú unavené.

Knižky ma tešia. Táto rýdza jednoduchá radosť človeka, ktorý začal po rokoch čítať, ma primäla, aby som napísala tento prozaicko jednoduchý článoček. Priala by som vám, ktorí knižky ešte neľúbite, aby ste zažili kúsok môjho nadšenia. A tí, ktorí ich už nejaký čas máte radi, vás o skvelosti kníh presviedčať nemusím, vy to už dávno viete.